09 augusta 2011

Alta Vášová: Narodeniny

EVA: Neviem si na ten pocit zvyknúť. Predstav si, moja pečeň už vlastne vie, kedy zomriem. Šťastie, že aspoň mama nič netuší. Lauka som presvedčila, aby...
MIRA: Čo, ten lekár ti to povedal? Že zomrieš?
EVA: Na to je fantasticky ohľaduplný. Ale dozvedela som sa to aj bez neho. V nemocnici som ti videla a počula, hlavne počula o toľkých trápeniach, že moje pomalé odchádzanie je z toho ešte najlepšie. Tak som rozmýšľala, že sa vykašlem na celú liečbu. Na všetky tie protivné vyšetrenia a obmedzenia. Veď človek nemá ani hodinu života normálnu a všetko len preto, aby vydržal nejaký ten rok dlhšie. Mala by som sa radšej vyblázniť, vyjašiť, vytancovať a napokon ustato čakať, kedy...Alebo sa radšej nechať prekvapiť v najlepšom. Ale to nech ťa netrápi. Vidíš, vidíš ani ja sa netrápim.
MIRA: To, to nie je pravda. Museli ti predsa nechať nejakú nádej. Eva, nesmieš na to stále myslieť.
EVA: A na čo mám myslieť? Tebe je dobre, o chvíľu sa ti začne prvý semester a ja čo?
MIRA: Jednoducho si sa vzdala...

Žiadne komentáre: