20 októbra 2014

Podobenstvo o roľníkovi

Žil v istom kraji roľník. A pretože polia mal plodné a počasie prialo jeho úrode, cítil veľkú spokojnosť a takto si v duchu hovoril: „Aké úžasné je, že slnko posiela človeku svoje lúče, aby ho zohrialo, zem očakáva hospodárovu prácu, aby sa mu stonásobne odvďačila, a nočná obloha žiari nebeskými svetlami, aby ho potešila krásou hviezd.“
A stalo sa, že roľník od blaženosti a príjemného tepla zaspal. Vo sne počul mohutný hlas, ktorý k nemu prehovoril takto: „Blázon nad bláznov! O sto rokov nebude ani teba, ani tvojich potomkov, ba ani jedného živého človeka na celom svete. Prestane snáď Slnko ďalej posielať svoje lúče a obdobia v roku sa nebudú striedať? Opustí hádam Mesiac Zem a hviezdy svoje dráhy? Hovorím ti, nič z toho sa nestane, hoci by všetci ľudia v tejto chvíli zahynuli.
Lebo čo znamená človek pre slnko a čo sú jeho túžby oproti večnosti hviezd? Vždy bude menší ako zrnko prachu vedľa cesty, bezvýznamnejší ako vlnka v oceáne, zbytočnejší ako vyschnutý list pod stromom.  Ľudia sa zrodili a pominú, no svet je. Tak stojíš proti svetu ako časnosť voči večnosti, ako smietka utopená v nekonečne.“

Žiadne komentáre: